Zápisky z (ne)všedných dní

Podaj niekomu prst a schmatne ti celú ruku...

13. června 2014 v 21:25 | Zosnulá Rockerka
Vskutku vďačné príslovie a stále aktuálne. Aj mne sa to neraz vypomstilo. A včera to vyvrcholilo do niečoho nečakaného.

Mám staršiu sestru. Očakávalo by sa, že keď už jej tiahne na 29.rok jej života, tak poberie trošku samostatnosti, zodpovednosti a hádam aj nejakých skúsenosti. Čo sa týka jej výchovy, o tom písať nechcem, to by bola samostatná kapitola na dlhé rozprávanie. Sestra sa vždy chcela osamostatniť od rodiny, vybudovať si nejakú schopnú autonómiu, prebádať svet za dverami nášho bytu. Lenže vždy ju to donieslo naspäť. Nevadí, veď také veci sa stávajú. Lenže odvtedy, čo sa jej tie veci začali diať, sa stále viac spolieha na rodinu. Teraz sa čudujete, že čo sa sťažujem, veď to je v poriadku. Áno, je. Ale aj taká pomoc má svoje hranice. A ja ako schopný člen rodiny som sa stala jednou z jej obetí...
To, že veľa vecí musí robiť za ňu mama, lebo sama nie je schopná upratať si izbu, ktorú jej prenechala mama, je jedna vec, to, že nedokáže mame pomôcť v domácnosti je druhá vec, ale že je taká lenivá sa aj osamostatniť úplne v bežných veciach, tak to je už neschopáctvo.

Minulý rok mi pravidelne volala, či som doma, aby som jej pozrela autobus/vlak, aby vedela čas, kedy odchádza. Dokonca stála na železničnej stanici a pýtala sa mňa, kedy jej ten vlak ide. Bola som rozhorčená, že sa nevie ako dospelá naučiť čítať z cestovného poriadku. Ale to by som ešte pochopila... ale že sa hanbí ísť spýtať tety za okienkom? Tak dovidenia, načo cestuješ, keď si také veci nevieš zistiť? A pokiaľ viem, tak internet nám doma stále funguje, odpíšem si do mobilu/na lístoček a cestujem. Lenže nie, mojej sestre treba dať všetko ako na podnose. Neviem, kde sa takéto niečo naučila. U nás doma sa takéto veci nikdy nerobili. Chceš niečo? Zisti si, posnaž sa a ak ti nejde, pomôžem ti. Ale pýtať si pomoc aj v takýchto primitívnych, každodenných záležitostiach? Choré.


Sestra sa rozhodla, že ide zmeniť zamestnanie a potrebuje žiadosť o zamestnanie. Samozrejme, že som doma z členov jediná, ktorá vie narábať s počítačom (ju nepočítam) a hneď to využila. Dodatok: deň predtým(predvčerom) bola na pohovore do toho zamestnania, a pred aj po pohovore ležala celý deň v posteli! Z roboty mi včera zavolala, nech jej pozriem, či má nejakú žiadosť vo svojom ntb a že ak nie, či jej to pozriem na internete. Ohradila som sa, že dokedy to potrebuje. "No, dnes je posledný deň, kedy to mám odoslať." Skoro som prevrátila stôl... Dalo sa to čakať, že sestra si bude váľať šumky a na poslednú chvíľu si zmyslí, že jej mám písať žiadosť. Nakoniec povedala, že si ju urobí sama, že sa pozrie na nete ako sa to robí. Lenže nestalo sa tak. Prišla domov a chcela, aby som jej pomohla. Hovorím jej: "Pozri, napíšem do googlu "žiadosť o zamestnanie" a hneď na prvej stránke mám návody na všetky žiadosti, životopisy... klikneš, vypíšeš svoje údaje, uložíš/odošleš a máš to. Zabralo mi to pár sekúnd." A začala som jej to vypisovať. Ale vrelo to vo mne, pretože bolo vidno, že sa ani nesnažila sama to nájsť, proste mala na klobáse a vedela, že to všetko spravím za ňu. Pritom ja mám so žiadosťami o zamestnanie nulovú skúsenosť, ani v škole som to nepísala. A ona si píše už neviem ktorú žiadosť a pýta si pomoc od študentky. Tak jej hovorím len tak do éteru: "Vieš, ale mala by si sa to naučiť aj ty robiť..." myslela som do budúcnosti. Ale ani som to nestihla a už sa urazila za pravdu, tresla na mňa slová: "dobre, vidím že si podráždená, spravím si to sama." A zmizla vo svojej izbe. Vyšla som za ňou nasratá, že čo sa zasa uráža (ona sa furt uráža, keď jej hocikto povie pravdu, s mamou sa pre toto stále háda), a hneď sa do toho zamiešala mama s krikom, že čo sa medzi nami zasa deje. Nechápala som, prečo kričí, keď sa nič nedeje, nikto nekričal, len ona a priliala tým len do ohňa. "A ty prečo zasa kričíš?" spýtala som sa kľudným hlasom. Jupíííí, mamu do dožralo, že čo si to dovoľujem, že sa s ňou bavím ako s kamarátkou a už som dostala facku, až mi okuliare spadli na zem. Nechápala som, čo sa to deje, nechápem to dodnes. Pre moju neschopnú priondenú sestru som ja na vine. Hlavne, že sa furt sťažuje, ako sa odsťahuje a pritom chce odísť z jednej roboty a ani druhú nemá istú... či chce bývať s deckom na ulici, to neviem, ale hrdinka z nej za toto nebude. Už ma štvú strašne, preto nechce byť doma celé leto bez brigády. Ale pre operáciu sa asi ani inak nebude dať.

Navyše mama zajtra rozhodla, že je rodinná porada (neviem o tom, že by sme v živote nejakú mali, ktorá by sa netýkala otcovho alkoholizmu...). Ale mám pass, aj tak tam budem zasa nesvojprávna, budú ma mať za dieťa (tak ma berú stále, aj keď mám už dvadsať, ale u nás ak si najmladší, tak si nič-decko) a budú si tie svoje múdrosti hovoriť, mama neprizná, že bola na mojej strane čo sa týkalo sestrinej neschopnosti a sestra sa urazí za každú pravdu, čo poviem. Asi budem radšej ticho... Ale jedno neznesiem od sestry už nikdy... lebo keď jej podám prst, schmatne mi celú ruku!

Niečo sa zmenilo.

30. března 2014 v 15:28 | Zosnulá Rockerka
Niečo sa zmenilo.

Vo mne aj v okolí. Prestalo ma baviť blogy čítať, ale viac ma prestalo sa starať o ten vlastný. Neviem čím to je, asi naozaj nemám čas sa ním zaoberať, keď sedím celý deň v škole a čakám na hodiny. A keď som doma, tak sa snažím čo najviac času tráviť s J.

Mám toho veľa nového, ale možno aj kopec nezaujímavého. Na narodeniny som dostala ďalšieho škrečka (je to ona a volá sa Jessie a je mikromalilililinká) a koncert Slávyk in memorias 2014 (Horkýže Slíže, Polemic, etc.) v Nitre, takže som oslavovala s J. na intráku. Pár dní pred tým som oslavovala s mojimi novými kamoškami. Bolo to skvelé, uletené, ani sme veľa nepili, hlavne, že sme sa bavili. Ja a Evka úplne najviac. Boli sme s party jediné zadané a aj tak balili chlapci len nás. Boli naozaj otravní, ešteže ich Monča poslala kade ľahšie so slovami "nemá záujem, je zadaná!" A potom všetky spali u "nás" na dome, vtrepala som si ich do izby, ujko bol milý a dovolil mi to.

Doma je to ťažké. Každý by sme potrebovali psychológa/psychiatra. Všetko sa nám sype na hlavu, ale aspoň máme jeden druhého, takže to neberiem tak zle, beriem to ešte optimisticky. V škole sa mi darí, veď ako inak, snažím sa zamerať hlavne na ňu, pretože ma to stále ukrutne baví.

Keď moja duša stretla duše s podobným osudom

6. ledna 2014 v 1:53 | Zosnulá Rockerka
Otváram denník. Hlavne kvôli ľuďom, ktorých som dnes večer stretla u brata doma. Zrazu sa tu zjavili v obývačke. Mne bolo blbé ísť k ním a baviť sa o dospelých rečiach ako seberovná, veď som z nich najmladšia a cítila som sa ako čerstvá 15tka medzi rodičmi a pritom budem mať už dvadsať... Nakoniec ma brat pozval k ním na pohárik vína, vraj čo budem stále sedieť nad biolou, treba si aj oddýchnuť. Keďže vínu neodolám, išla som na pohárik. Samozrejme, že tam to neskončilo ani náhodou...


Keď tvoja duša nájde dušu na ktorú čakala
Keď niekto vojde do tvojho srdca otvorenými dverami
Keď tvoja ruka nájde ruku, ktorú chceš držať
Nenechaj to odísť
Niekto príde do tvojho sveta
Zrazu sa tvoj svet navždy zmenil

Kolobeh môjho domáceho života

4. ledna 2014 v 23:39 | Zosnulá Rockerka
Naozaj ma už nič nebaví. Písať. Tvoriť. Učiť sa. Konflikty s fotrom a jeho stavy. Začínam byť znova nervózna, hašterivá,... Nemám to rada. Dlho som taká nebola. A za všetko môžu tieto sviatky, pretože som až pridlho bola s rodinou. Tu je to vždy nabité negatívnou energiou. U brata je to úplne naopak. Tam človek nemôže byť ani nahnevaný (môj brat občas, ale naozaj ojedinele). Vládne tam skvelá atmosféra, taký rodinný pokoj a láska. Vždy sa tam rada vraciam. A keďže doma sa nedokážem dokopať k učeniu a u nich sa mi tak skvelo učí, lebo som akoby pod drobnohľadom, tak som sa rozhodla, že k ním na posledný víkend doma, zájdem. Nebudem sa stresovať doma tým, ako sa tu stále niekto háda. Len sa bojím o mamu, aby jej neubížil...


Najhoršie je, že toho človeka aj napriek tomu všetkému zlému čo vykonal, neustále ľutujem. Je istotne chorý. Ale keď sa nechce zmeniť sám, tak mu to nikto neprikáže. I keď sa všetci veľmi snažíme, aby šiel na liečenie. Lenže už ho tak dlho poznám a viem, že sa nezmení. To by som ako budúci psychológ vravieť nemala, ale takmer žiadny psychológ sa nespráva podľa etického kódexu psychológov... Strašne ma to štve, že aj napriek všetkému som voči nemu taká zraniteľná. Stále ma to položí na lopatky. Ale sama viem, že aj bez toho som víťaz, lebo už mu dokážem odolávať a odbíjať ho vyspelými poznámkami a faktami. Síce mi vtedy ešte viac vynadá, ale ja sa nedám tak ľahko zlomiť. A keď na mňa nadáva, tak čuším. Lebo keď mu nadám ja, tak ma ponižuje. Že vlastná dcéra uráža svojho otca. Ale kým sa on nespráva tak, aby som ho mohla rešpektovať, tak to budem robiť aj naďalej. Naozaj, keď ho vždy začínam mať znova rada a hovorím si, že ako fajn, že už toľko neubližuje rodine, tak to vždy nejako pohnojí. Stále príde s niečím novým, s niečím viac hrozným ako predtým. Mám z toho strach...

Mini wishlist + keci a keci...

30. prosince 2013 v 23:04 | Zosnulá Rockerka
Ani som poriadne nerozdýchala darčeky a už sa chystám zadovážiť si nové. Chystajú sa totiž moje meniny a o trošku neskôr aj narodeniny. Ani sa mi nechce veriť, že už budem taká stará! Stále tvrdím, že mám 18 rokov, aj minulý rok som to tvrdila... Asi som už v štádiu, keď nechcem, aby sa o mojom veku hovorilo a to som len na začiatku tejto mojej "staroby" :D

Aby som neodbiehala od témy, tak môj príbeh sa začal tým, že ma znova popadla túžba naučiť sa hrať na akustickej gitare. V 15tke som to skúšala, žiaľbohu, vlastnú gitaru som nemala a učila som sa to len v časoch, keď som chodila s jedným rockovým fešákom. Tie časy pominuli a zostávať s ním len kvôli gitare mi neprišlo fér (fejk, čistý žart). Čo sa týka gitary, je véééľka pravdepodobnosť, že ma to znova opustí, takže si to nechávam skôr preletieť hlavou a tento "sen" nechávam asi snom, uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Druhá vec sa dostala na menší wishlist práve preto, lebo po veľkej pauze som sa rozhodla pustiť si mp3 prehrávač a leňošiť si na posteli bez nejakej obrazovky ultrabooku. Ale to som sa prerátala, môj mp3 prehrávač ma prekabátil! Najskôr som si myslela, že v tom budú zle baterky (používam nabíjacie- 4ks), tak som ich nechala poriadne nabiť. Lenže vyskúšala som všetky a dokonca aj 4 iné z ovládačov a nič! Takže nakoniec som pochopila, že môj mp3 prehrávač sa pri posledných bliknutiach obrazovky so mnou rozlúčil a dal mi navždy pápá! Preto od rána hľadám schopný, malý, prítulný a lacný prehrávač na moje kruté cestovanie naprieč Slovenskom. Našla som viac adeptov, ale recenzie ma vždy posadia na zadok. Naozaj sa oplatí ich čítať, lebo človek si už myslíš, že "jupíííí, našiel som vhodnú vec!" a nakoniec sa sklame lebo plno vecí je tam na 2 veci... Ale nakoniec mám dvoch adeptov, cenovo sú odlišné o 10€, ak zvolím ale lacnejší, tak do neho bude treba kúpiť pamäťovú kartu, v tom druhom je 4GB pamäť, čo by mi aj stačila, doteraz som mala len 2GB. Inak musím uznať, že tá moja mp3-ka vydržala veľmi dlho (rok 2007-2008 ?, Vianoce). Som na ňu pyšná, ale oprava jej už asi ťažko pomôže, skôr bude zbytočná, za tie peniaze si kúpim kšunt, čo mi vydrží aspoň 2-3 roky.

A tretia vec sa týka mojich myšlienkových pochodov a toho, že môj starý denník je už taký, aký je, zapísaný nie je síce celý, ale je už poriadne hrubý a čím viac píšem, tým viac hrubne a tým viac sa otvára, čo ma znepokojuje. Držím ho ďaleko od rúk zvedavcov, ale predsa, potešil by ma radšej nejaký nový so zámkom, nech mám väčšiu istotu, že to nikto nečíta. I keď, kto by čítal výlevy "18-ročnej" babizne.

Chcela som, ale nechcelo sa mi (toto sa mi stáva často!) odfotiť tie moje nové legíny aj legino-pančucháče a krížikové náušnice, ktoré tak žeriem aj s gepardovou dekou. Ale možno nabudúce. Možno...

Silvestrovať si budem s priateľom, lebo ako na Nový rok, tak po celý rok (držím sa toho len preto, že som s ním, neberte to tak prekliate vážne) a v kruhu mojej rodiny u brata a v kruhu priateľovej rodiny. Radšej v teple domova ako vonku na námestí stáť a čakať, že nejakí opití ľudia budú hádzať petardy na naše hlavy.

Inak rozmýšľam už aj nad tým, že by bolo vhodné hodiť niečo pani gitaristke ohľadom názorov a úvah, ale tých tém je tak prekliate veľa, že si neviem vybrať a sústrediť sa práve teraz len na jednu je pre mňa nesmierne ťažké. Tak dúfajte, že to bude lepšie a vy budete mať konečne čo čítať. Lebo ak nie, tak tu nájdete len ďalšie moje denníkové keci, ktoré sa nezmestili do papierového denníka.

A toto je z dnešného poludnia:


Majte sa a prajem krásny Nový rok, ale potom aj ten nový rok 2014!
Nech máte väčšiu vôľu do učenia ako mám ja teraz pred skúškovým :D
Zosnulá Rockerka!

Darčeky

25. prosince 2013 v 22:26 | Zosnulá Rockerka
Tento rok bolo isté, že dostanem tých darov menej ako po iné roky, ale bola som na to pripravená. S priateľom sme si nič hmotného nedali, dohodli sme sa skorej na nejaké nemateriálne veci ako sú zážitky a hlavne to, že budeme spolu čo najviac predtým, ako odídeme na skúškové.

Brat so švagrinou mi dali peniaze, aby som si kúpila niečo sama, pretože sami nevedeli, čo mi majú kúpiť, a tak som im to uľahčila a išla do OC za nich. Kúpila som si čierne šaty s bielymi lebkami, šatku s rovnakým motívom a krížikové náušnice. Všetci tie veci sa mi veľmi páčili a najlepšie na tom bolo, že náušnice aj šatka boli vo veľkej zľave práve preto, že to boli posledné kusy a kupovala som to 3 dni pred Vianocami. A takto sa ku mne dostali moje prvé darčeky z ktorých som najviac ohúrená :D.


Potom prišlo na rad rozbaľovanie pod stromcom. Natrafila som na dva svetre. Jeden je no... povedzme že vidno, že ho vyberala mama, lebo mám pocit, že je skôr pre ženy v jej veku až dôchodkyne, takže tento sveter zostane isto len v domácom prostredí a vonku ho nikto neuzrie :D. Druhý je prekráááásny sobíkovsko-srdiečkovo-vianočný rolák, ktorý som si priala a štebotala som o ňom mame, keď sa ma raz pýtala, čo chcem na Vianoce. Najlepšie na tom bolo, že mama ho deň predtým už kúpila. Netuším, ako mohla vedieť, že ho budem chcieť. Aspoň v niečom sa trafila.

Ďalej nasledovali klasické ponožky (ktoré som už ale naozaj potrebovala), nová gepardia deka pre mňa a pre J., pretože pod tú malú ružovú sa nezmestíme a tú jednu mám na intráku. A potom som ešte dostala modrý shamballa náramok (už mám 2 náramky na ochranu, cítim sa bezpečnejšie ako s kaserom :D) a 2 páry náušníc od sestry.
Skoro by som zabudla ešte na darčeky, ktoré som si zadovážila na zlatú nedeľu. Kúpila som si dvojo zateplených legín na zimu, jedny čierne a druhé čierne s pavučinami a pavúkmi. A ešte som si musela kúpiť učebnicu na všeobecnú psychológiu, ale je kupovaná z druhej ruky, takže ma vyšla lacnejšie. A práve sa z nej chystám učiť, pretože už mám navolené termíny na skúšky a veľmi rada by som ich spravila na prvý krát, aby som mala potom pokoj (a čím neskorší dátum to je, tým ťažší test dávajú).

Majte sa krásne a pučte do seba koláče!
Zosnulá Rockerka.

Vianoce u nás po našom

24. prosince 2013 v 17:29 | Zosnulá Rockerka
Hádky. Ako každé Vianoce. Zvykla som si. Nie, na to sa nedá zvyknúť. Keď som sa vracala konečne z privátu domov, tak som si vravela, aká som rada, že nebudem sama. Síce doma bude trochu hluku, ale budem s priateľom a s maminou. Lenže tento rok sa to vyhrotilo zasa o niečo horšie. Nemám to rada. Neznášam to. Som jediná, ktorá si tu udržiava vianočnú náladu. Mama sa o ňu aspoň snaží, aj keď melie z posledného a nevládze. Je chorá a nevládze. A otec so sestrou jej vôbec svojim správaním nepomáhajú. Nechápem, ako so sebou dokážu žiť. Neustále sa proti nej spolčujú, hádajú sa, pomáhajú jej s nechuťou. Ani sa nečudujem, že si to radšej spraví sama.

Mama je perfekcionista. 100-násobne horší ako ja. So mnou sa aspoň dá trochens žiť, ale s mamou je to ťažko. Lenže ja som voči tomu dosť tolerantná, čo otec so sestrou pre ich povahu nedokážu byť. Trápi ma to, lebo vždy, keď s ňou volám tak povie, že všetko je v pohode. A pritom znie úplne smutne. Veľakrát mi je jej ľúto. Lenže ja tu nedokážem zostávať. Vždy, keď prídem na tých pár dní domov, tak to tu musím trpieť. Im už tu z toho kvalitne je
*e. Synovec vkuse vrieska, sestra si myslí, že sa tu budeme prispôsobovať jej predstavám o jej minulom bývaní. Lenže toto je mamin byt a tu sa budeme riadiť jej pravidlami. A ona si to furt nedokáže dostať do tej hlavy a potom sú tu večne hádky. Nie aby bola rada, že ju tu rodičia prichýlili, že ju tu v podstate tiež živia a starajú sa o dieťa, berú si kvôli nemu večne dovolenky, mama chodí do roboty chorá, lebo inak sa to nedá. Hnevá ma, že ani jeden z nich nemá kúsok úcty k mame.
________________________________________________________

Tento stav som písala po veľkom rozhorčení. Našťastie, táto vec sa stala pred dvoma dňami. Včera a dnes je to naozaj skôr taká idylka. Všetko je to za nami. A dneska je to už len pohoda a smiech. Teraz si to užívam naozaj naplno. Priateľ odišiel a mi o pol hodinu zasadneme za štedrovečerný stôl a pustíme sa do jedla. Darčeky som tento rok nekupovala nikomu, dohodli sme sa tak aj s priateľom. My dvaja si to vynahradíme a tento rok to je aj tak u nás s peniazmi trošku biedne kvôli viacerým veciam, čo sa u nás za posledný rok zmenili. Ale nepociťujem, že by mi to nejako chýbalo, už tie Vianoce vnímam o dosť inakšie ako keď som bola malá.

Tak teda Šťastné a Veselé Vianoce!
Nech je tu čo najmenej Grinchov.

Víkend strávený na internáte s priateľom

27. října 2013 v 20:13 | Zosnulá Rockerka
Všetko to bolo tajné.

Neprišlo nám dôležité o tom hovoriť rodičom, pretože by boli obe strany urazené, že sme nešli domov, ale radšej strávili spoločný víkend na otrasnej internátnej izbe. Lenže my sme si to tak krásne užili...

Stretli sme sa už v Leopoldove a tam spolu nastúpili do vlaku a mali sme ísť do dediny menom Zbehy(je to dedina? :D) a tam prestúpiť na vlak do NR... vystúpili sme a dozvedeli sme sa, že ten vlak sa zmenil na vlak, čo ide do NR, takže sme doň zas nastúpili, ale do iného kupé :D To bola iná sranda.

J. ma prepašoval cez jedáleň do intráku a pomedzi vrátnicu, pretože niekedy večer kontrolujú preukazy a my sme nechceli riskovať, že by som musela spať niekde na ulici.

Izba vyzerala otrasne(stále vyzerá), keď som tam prišla, tak som sa nemohla na tie steny ani pozerať. Všetko tam vyzeralo hrozne. Akurát to nové plastové okno ma chránilo a budilo dojem, že predsa tu nejako vydržím. A J. tiež. Lebo keď som ho videla, celá izba sa kdesi stratila z môjho dohľadu a vnímala som len jeho J

Cez program sme nafotili pár šibnutých fotiek, strašne sme sa nasmiali, vypekali sme Horkýže cez repráky na celé siedme poschodie a ... Túto časť radšej vynechám 3:-) a poviem len, že som bola taká unavená, že som zaspala, aj keď na chodbe bol krik a z izieb sa šírila hudba z oboch strán. Z toho usudzujem, že zaspím naozaj v každom prostredí, len chrápanie skrátka neznášam! :D

Strašne mi chýbalo a aj my teraz bude chýbať to, že som ho počula dve noci za sebou pri spaní pofukovať, ako jemne zachrapkával občas(má nádchu, chudáčik) a že sme si hocikedy v noci dali pusu, keď ten druhý spal. Keď som sa k nemu mohla hocikedy v noci pritúliť a on ma objal. Alebo keď sa zrazu pritúlil on ku mne. Keď sa mi snívalo o princeznej na hrášku a nič som mu o tom nepovedala a on mi zrazu ráno do očí povie, že som jeho princezná na hrášku :D Keď si v duchu spievam pieseň a on ju zrazu v noci začne spievať nahlas. Je neuveriteľné, ako sme spolu prepojení. Ako veľmi dobre nám to spolu ide. Kopec párov v našom veku sa už rozišlo. Naozaj už v našom veku nepoznám nikoho, kto by spolu vydržal tak dlho, ako my dvaja. Som na to strašne pyšná.

Považovala som za potrebné povedať mu všetko, čo mi leží na srdci. Že je síce pre mňa fyzicky príťažlivá osoba, ale na prvom mieste je pre mňa človek, na ktorého sa môžem spoľahnúť, u ktorého viem, že mu môžem o jednej ráno začať rozprávať, čo ma trápi, že ma niečo bolí(tak sa aj stalo, rozhovor prebiehal skutočne aj o jednej ráno), že je to moja najlepšia kamarátka, že skrátka... je pre mňa všetkým. Nedokážem si predstaviť, že by som žila bez neho. Že by on zdieľal svoj život s niekým iným. Lebo on je môj život. A tie jeho krásne oči ma vždy priťahujú. Aj tá jeho mužná brada, nemôžem z nej :D. Strašne mi pripomína kocúrika.

Som do neho blázon. Už viac ako 40mesiacov som vo vzťahu s človekom, ktorý pre mňa dýcha, pre ktorého dýcham ja. Verím tomu, že to tak bude ešte dlhú dobu. Ak nie navždy...

Sklamanie...(?)

25. září 2013 v 17:09 | Zosnulá Rockerka
Neviem, čo si mám o tom myslieť.

Mám na mysli to, že sa mi 2-3 mesiacoch ozve, či nejdeme na pivo. A ja si vravím, že keď v okolí nie je už nikto, s kým by som mohla ísť von, tak by som s ním išla. Mám na mysli M. Zasa on, ja viem. Ale nie je to nič romantické, žiadne zbláznenie, žiadna láska. Len kamarát. Starý dobrý kamarát. A začala som na to všetko myslieť v dobrom. Lebo ja som bola tá, ktorá mu kedysi ublížila a aj napriek tomu chcel byť môj kamarát. Lenže toto jeho správanie nechápem.

Išla som si vybaviť potrebné veci, zrušiť dohodu do práce a zasa domov. Celou cestou som rozmýšľala, čo si oblečie, čo si oblečiem ja, kam pôjdeme, ako ho presvedčím, že teraz platím ja,... A všetko sa to zosypalo. Mala som mu prezvoniť, keď prídem na FB a on tam nebude. Prezvonila som raz. Ani nie krátko, aby počul zvonenie a ani nie príliš dlho, aby to nebral tak, že mu vyvolávam ako keby som bola jeho baba. Skrátka diskrétne. Lenže už po dvojhodinovom čakaní ma to skutočne omrzelo. Buď si spravil srandu(ktorú si kedysi robieval dosť často), alebo mu do toho niečo vbehlo, alebo si to rozmyslel, alebo jeho frajerka žiarli a nechce ho pustiť... Štve ma fakt, že sa mi neozval, ani neospravedlnil. Stále dúfam, že sa stalo niečo vážne a dôležité, že ma neodpísal len preto, že sa mu zrazu nechcelo. Som sklamaná, cítim sa viac pod psa ako keď priateľ odišiel na týždeň preč. Volať mu nejdem, nechcem byť nejako dotieravá a tiež mám svoju hrdosť. Kým sa neozve on, ja sa neozvem vôbec.

Prečo sa mi také veci stávajú? A často? Ako keby som bola prirodzený terč. Akoby som to mala na čele napísané. "Prosím, kopnite si do mňa, uťahujte si zo mňa, ubližujte mi, zvykla som si na to." Nie, už ma to tak nebolí ako kedysi, nejdem kvôli tomu vyvádzať. Najprv som sa hnevala, potom ma to mrzelo a nakoniec ma to aj hnevá aj mi to je už kus jedno...

Zlé na tom je to, že zajtra a pozajtra už čas nemám, lebo mám nabitý program a v sobotu odchádzam. Je to všetko na nič, on to vie a možno práve preto to spravil. A vyzeral nadmieru priateľsky...možno to nakoniec ani nepísal on... Ja už naozaj neviem...

Som zmätená.
Idem kresliť(a to som nerobila už pekelne dlho, to znamená, že táto situácia ma naozaj príliš dostala a nestrávila som to tak ľahko, ako som si predstavovalaL ).
A len čo som všetko toto dopísala, napísal mi na FB...ale som offline... Ach jaj...

Otrokom vlastnej rodiny

15. září 2013 v 21:00 | Zosnulá Rockerka
Otec alkoholik.
Sestra psychopat.
Matka puntičkárka a nerváčka.
Brat náladový, ale inak skvelý chlap.
Ja s nízkym sebavedomím a psychickými problémami zo stresu.

Naša rodina.
Zvykla som si na ňu, keď som bola menšia. Ale čím som staršia, tým väčšiu chuť mám ju opustiť. Odísť ďaleko. Konečne na privát. Spravili si zo mňa otroka. Aby som strážila 3-ročné decko vždy, keď im to príde vhod. Žiadne prosím, alebo otázka: "Môžeš ho postrážiť?" ale ich slová znejú: "Postrážiš ho." A ja nemám ani priestor na odpor. Žiadne argumenty. Obrana. Útek. Búrim sa a nahnevane sa sťažujem priateľovi. Jeho rodina ma dokonalo chápe. Aspoň oni áno.

Sestra sa sem nasťahovala a teraz si myslí, že tu tomu vládne. Serie na hranie sa so synom, radšej bude vyvolávať nejakých chlapíkom, s ktorými má rande, lebo je čerstvo rozvedená. Keď synovec začne robiť zle, zavrie sa do spálne a telefonuje, aby mala pokoj od neho. Je jedno, že niečo rozbije, ale ona chce mať pokoj. A potom z neho furt nerváči, vrieská po ňom a nerozumie jeho náladám. Keď je synovec s hocikým iným, zvládame ho v pohode. To len pri nej si dovoľuje, lebo ho stále ignoruje. Zapne mu rozprávky. Či je ráno, či je obed či je noc...A akoby to nestačilo, ešte ma chcú aj vyhnať z môjho notebooku, ktorý som dostala na štúdium. Ešte sa na mňa nasrala, keď som sem synovca nechcela pustiť. Totižto, hodinu vkuse pozeral Bambuľku na DVD prehrávači, čo bolo hneď ako vstal a mal ísť hneď na to na môj notebook pozerať nejaké stupídne vlaky? Nasralo ma to vďačne, pretože som musela písať e-mail. Nepochopili ma, synovec začal rumázgať(je rozmaznaný, stačí, keď mu poviete niečo, čo nechce počuť a už reve a trieská, bije vás... psycho) a sestra začala žalovať rodičom. Ako keby mala 15. A pritom je to už staršia koza, ktorá by mala mať rozum. Očividne ju to pri narodení preskočilo, zasiahlo to len mňa a brata, ona zostala na pospas tomu, že je po fotrovi. Škorpión. Egoistický pridrbaný škorpión. Psychicky chorá podľa mňa.

Foter alkáč(to sme sa dožili). Už od dávna boli s ním problémy, potom sa zmiernil a potom znova dosral všetko, čo sa dalo- aj môj psychický stav. Kvôli nemu som sa tešila najviac na privát. Len kvôli mame nie, aby ju zasa fyzicky a psychicky netrápil a nezničil. Bil ju. Na mňa by nikdy nesiahol, jeho sa nebojím, veľakrát som sa postavila medzi neho a mamu. Neraz som zažila katastrofálne zábery, aké vidieť chvíľu pred vraždou. Ale žijeme všetci. Zatiaľ. Otec sa celkom napravil, drží sa celkom, i keď alkohol ho pokúša stále.

Mama je puntičkárka. Všetko musí byť tip top, ani smietka na zemi. Má sprostú povahu v tom, že má pocit, že ľuďom musí opakovať totálne kktiny každých 5 minút. Utri prach. Počujem to 3x za 1 hodinu počas víkendu. Urob toto, urob hento, ako to zas je, neser ma, povysávaj(vysávame každý druhý deň dpč). Vrieská pre kktiny, naserie sa za 2 sekundy a trieská, vrieská, chytá amok a potom vyfajčí 2 cigy na balkóne.

Foter rýpe do matky aj do mňa aj do všetkých. Sedí si na vajciach a sleduje, kto čo robí a komentuje to z gauča. Robí sa dôležitý. Na pivo chodil každý deň, snaží sa to obmedziť. Serie ma tiež. Je s ním sranda, ale keď začne buzerovať, radšej zavriem dvere.

Neraz mám chuť všetkým prestreliť guľkou hlavu.

A potom sa upokojím, vyspovedám sa sama sebe v hlave, priateľovi po telefóne a zasa je pokoj. Potom ranné vstávanie o 5-6 hodine ráno. Synovec šibnutý, vrieská, nahlas rozpráva, rumázgá, za 5 sekúnd povie 10x NIE a ide ma vyje.ať z toho. Nenechajú ma spať cez týždeň ani cez víkend. Som ako mŕtvola, nevládzem, som nervózna. A keď som nervák, tak len pi.ujú do mňa aká som ja, na seba sa nikto nepozrie a len buzerajú a kritizujú. Že som nervák po fotrovi aj matke nikoho nezaujíma, to si na seba už nevezmú, len ma budú ponižovať svojimi rečami.

Lezú mi na nervy všetci a komplet. Len brat je normálny. Aspoň k nemz môžem odísť- preč z reality a mať trochu pokoja. Ešte vraj celý týždeň mám strážiť synovca. Lebo má alergiu na lieky. Dpč. A my sme už mali s priateľom plány, lebo v sobotu sa už neuvidíme, odchádza na intrák. Ja neskôr. A už teraz viem, že to bude neskôr hrozný a smutný týždeň bez objatia a bozkov. Budem sa musieť zceliť a vydržať to. Lenže matka to nepochopí. Že chcem byť s ním teraz čo najviac, lebo potom to bude obmedzené. Doteraz sme spolu boli každý deň. Po novom budeme spolu raz za týždeň (prinajlepšom). O mňa sa nikto nestará, či chcem pracovať, kam chcem ísť, čo mi treba kúpiť do školy. Ich len zaujímajú ich problémy. Odvtedy čo je tu sestra, všetko sa točí okolo nej. Nevadilo mi to, ale keď tým obmedzujú aj mňa, vadí mi to strašne.

Teším sa, kedy vypadnem z domu a budem chodiť domov raz za 2-3 týždne.
Možno potom pochopia prečo.

Veľké bolesti ženského rodu

14. září 2013 v 23:05 | Zosnulá Rockerka
Rada vytláčam nepríjemné spomienky z hlavy. Najlepšie je, keď sa mi z hlavy derú samé.

Dneska som mala znova jeden z tých náročných dní. Keď som šla do práce. Moje telo sa rozhodlo ma nevarovať až do poslednej sekundy. A zrazu do 5 minút do mňa prišli strašné kŕče, ktoré ma nútili sedieť na zemi na chodbe v práci. Ledva som sa dostala na vrátnicu a domov. Brat prišiel na aute. Našťastie. Síce z inej obce, ale inak by som sa domov nedostala. Ešte som sa stihla pri obchodnom centre vyvracať. Ľudia museli mať show.

Nemám rada, keď ma moja ženskosť oberá o sily, robí mi zo života peklo a núti ma meniť svoje zvyklosti. Robí zo mňa slabú a skúša moju trpezlivosť, moju výdrž. Ak je pôrod ešte ťažší, tak radšej nech to zo mňa vezmú cisárskym. Lebo toto čo sa dialo bolo hrozné. Cysta ma núti premýšľať o živote a smrti. Keď mám strach v očiach, zelenú pleť a zmietajú mnou kŕče.

Potom lieky a spánok. A deka so spacákom.

Večer bol pohodový, s kŕčmi, ale s priateľmi na večeri v hostinci, hrala aj živá hudba. Napapkali sme sa, síce sme sedeli vonka, ale prikryla som sa dvoma dekami, čo tam nechávajú pre zákazníkov(naozaj skvelý nápad, za toto majú u mňa veľké plusko). Zvláštna atmosféra tam je, pretože hostinec je hneď pri cintoríne. Lenže ani to neubralo na dobrom pocite z toho, že som nesedela doma, ale kecala so spolužiakmi, ktorí mi zostali zo strednej školy. Sú to skvelí ľudia, síce sme každý úplne odlišný.

Dneska žiadne rozhorčenie zo sprostosti ľudí, žiadna nespravodlivosť, len bolesti a útecha, že mám ešte dobrých priateľov, s ktorými môžem občas zájsť von a porozprávať sa o bežných veciach :)

Práve uvažujem, že budem písať častejšie svoje výlevy, ale trošku...no trošku mi to príde, že by som sa do toho nútila, takže to nechám zas na náhodu.

Bye, bye...

Sebecká stvora to je! Nič iné.

4. července 2013 v 8:58 | Zosnulá Rockerka
Najprv ma zlanári, aby sme spolu išli na intrák alebo privát a ona si pár dní pred zápisom ide rozmýšľať, kam ide, pritom je to ubytovanie už zajednané. A ešte aj sľúbila, že nás vezme na zápis ráno autom... Pekne ma naštvala, ešte mi ani neodpisuje, ignoruje a využíva moju dobrosrdečnosť a zodpovednosť. Nakopať ju do hlavy za toto. Rozmyslím si to. Vykopnem ju nadobro zo svojho života, a ona nech si býva aj na ulici, ak sa rozhodne pre tú prvú školu.

Chce sa mi z nej grcať. Ako ma včera vrcholne naštvala. Ona si to ešte aj na statusiq dá, že ju prijali aj inde a že sa ide rozhodovať na poslednú chvíľu. Tak nech si ide. Ale ide mi o ten princíp!!! Že mi hucká každý deň myšlienky, že ona sa ozve, ako to bude, ako pôjdeme autom, ako sa teší na privát, ako to povie mame a dá mi jej číslo, aby sme to zajednali...bla bla bla!!!! Jej rodičia asi ani nevedia, na akú školu chce ísť. A pritom mi napísala:

"ja idem na sto percent tam...mám aj Bratislavu - europske štúdia, ale tam ani moc ísť nechcem..."

Tak, teraz sa môžeš vieš čo... 90% ľudí jej teraz napísalo, že nech myslí na budúcnosť a ide do BA. Pochybujem, že sa po tomto rozhodne pre tú prvú... Ale keby povedala, že to nevie na isto, tak beriem, nehľadám a nevybavujem pre nás izby! Ale ona je taká sebecká, že nič nepovie...Vlastne napísala, že tam ani moc ísť nechce a zrazu... Je nezodpovedná. Sebecká. Egoistická. Miluje len samu seba. Nikoho iného nevidí, len seba. Vedela som, že sa zmenila, brala som to s nadhľadom, ale teraz mi už rupli nervy, pohár trpezlivosti pretiekol. Ak mi do zajtra nepovie, čo a ako, kašlem na ňu a idem si na privát sama+ možno pôjde aj dievča z netu, s ktorým som si začala písať, že tiež hľadá ubytko, lebo ide na tú istú výšku ako ja...

Ako len toto poviem mame? Veď ma zmetie pod koberec ako takého švába :(

Keď sa znova otvára tá istá kapitola života...

29. června 2013 v 23:41 | Zosnulá Rockerka
Veľmi som sa bála, že to nedopadne najlepšie. Moje srdce a rozum ma zasa pokúšajú. Som s priateľom už nejaký ten čas. A práve teraz mi znova začali chýbať kamaráti-chalani. Viem, že on je z toho zúfalý. Pretože sa bojí, že ma ukoristia a on zostane sám. Lenže to nie je pravda... Nie som hlúpa, aby som niečo také vôbec dovolila.

Najlepšie na tom bolo, keď sa medzi tých ľudí zamotal M. Môj "bývalý"(ak sa to tak dá nazvať). Skrátka niekto, koho som učila bozkávať pred terajším. Niekto, kto sa mi zapísať do srdca celkom hlboko vďaka jeho humoru a dobrému srdcu. Bol to môj priateľo-chalan. Vtedy som zažívala najťažšie obdobie, keď som si musela vybrať. Buď K. alebo M. Vyhral K. Ale M. mi stále chýbal. Ešte dlho po tom, čo som s ním musela prerušiť kontakt. Pretože K. to bral ako podvod, že síce som si zvolila jeho, ale s M. mám stále skvelý vzťah, chodím s ním von a objímam sa s ním ako s kamarátom. Niesol to veľmi zle. A tak som to musela "skončiť". To priateľstvo medzi mnou a M. Bol z toho chaos. Hlavne v mojom srdci. Prišla náhla samota, pretože na niečo také som nebola zvyknutá. A začala som sa od okolitého sveta vzďaľovať. Čo bola obrovská chyba. Lenže vtedy som si myslela, že nemám na výber. Aj keď som mala...lenže sama viem, že som bola vo veku, keď by ma to ešte pokúšalo. Že M. je na dosah a stále po mne ide aj napriek tomu, že chodím s K. Tu už nebolo o čom. Povedala som na rovinu, že už sa nemôžeme stýkať. Videla som záblesk v jeho očiach, bol taký smutný, ale povedal len "OK". A bolo to. Myslela som si, že tým sa táto kapitola uzavrie. Navždy. Ale to som ešte netušila, že osud sa so mnou ešte v budúcnosti trochu pohrá...

Ani neviem ako sa to stalo, ale zrazu som si ho znova pridala na FB. Po pár rokoch... A ukázalo a, že som mu napísala ako prvá. Snáď pod vplyvom nejakého aperitívu, lebo inak nechápem, čo som tam mohla robiť. Po pár dňoch som nemohla uveriť tomu, že sa ma spýtal, či idem s ním von. Naozaj? Stále som sa pýtala, či robím správnu vec, stále som si z toho robila srandu, že to isto nemyslí vážne a podobne. Sám najprv navrhol, že pôjde so mnou do mesta, potrebovala som tam niečo vybaviť. Nakoniec povedal, že ide radšej s mamou na nákup. Vtedy som si myslela, že sa to už nevráti, že sa skrátka zľakol, že by mu môj chlapec dal na "držku"(toto je situácia, ktorú som radšej vynechala, je to celkom nepodstatné...). Večer ma však zavolal znova. Reálne. Bez srandy. Seriózne. Na pivo. Sama som nedokázala uveriť tomu, že som súhlasila. Pretože som vedela, že to nepomôžem povedať K. A ani som nepovedala. Ani dnes. Možno nikdy.

To nebolo všetko. Bolo nám fajn. Len žiadne objatie. Z jeho strany len nesmelé narážky, občas sa spýtal na K. a pospomínali sme na tie časy, keď sme nemuseli riešiť, kto s kým chodí a užívali sme si tú slobodu rozhodovania. Spomenuli sme si na žuvačky a bozkávanie. Viac zo srandy ako vážne. Ale sama viem, čo to pre mňa znamenalo. Čo to znamenalo pre neho. A pre nás celkovo. Neskôr sme sa stretli znova, ale so starou partiou. Tam sme sa už toľko nebavili, bála som sa, že by niekto z nich niečo odhalil. Nebodaj som sa bála, že by nás objavil K. i keď to nebolo možné, pretože bol v robote. Ale mala om z toho zlý pocit. Že nie som úprimná, že to tajím a moje svedomie mi nedovolilo spať pokojne. Išla som s pravdou von. Dnes...

Bol zarazený, ale nie až tak, ako som si myslela. Vyzeral byť nahnevaný. Potom mlčal. A potom mlčal celkom dlho. Ale neodvrhol ma. Objal ma, dal mi pusu. Len rozmýšľal. Bola som rada, že som mu to povedala. A on tiež. Stále sa bojí, že o mňa príde. Dokonca povedal, že mi nezakazuje chodiť s chalanmi von, len nemám s nimi piť. Ohradila som sa, lebo toto je čisto moja vec. A že mi musí dôverovať... Keď sme zostali u mňa doma sami, všetko sa akosi vyriešilo samo. Pár bozkov, objatí, maznania... Po všetkom z neho vyletelo to, že ma ľúbi a chce, aby som bola šťastná. A ak budem šťastnejšia, keď budem chodiť von s kamarátmi-chalanmi, tak mi v tom nebude brániť. S tým ma úplne dostal. Srdce sa mi rozbúchalo, pretože to bola jedna zo situácií, keď som pochopila, že mi na ňom naozaj záleží a tie pocity čo mám pri chalanoch nie sú omylné. Vždy keď som s niekým iným, cítim, že mi K. chýba.

Skvelé je aj to, že M. po tom všetkom nezostal chladný a v traume(pretože tak dlho vyzeral, dlho sa odmlčal od báb), ale našiel si dievča, síce s ňou už nechodí. Ale na obzore je vraj nová a ja mu veľmi držím palce. Pretože viem, že pre svoje dievča by spravil čokoľvek(ako vtedy pre mňa). Aj keď stále nepochopil, kde je hranica medzi neverou, flirtom a priateľským pokecom. To ho musím ešte naučiť :).

Bodaj by sme boli všetci šťastní. Spolu. Navždy.

Lebo ako priateľ mi M. strašne chýbal. Možno sa mi znova trochu vyhýba, po stretávke s partiou som mu trochu viac volala akoby sa patrilo, značne s pivom v krvi(a to som ho vypila za ten deň skoro 3 litre- fuj, hanbím sa). Len dúfam, že ho neuvidím zas až po 3-5 rokoch, keď doštudujem na vysokej. To by ma mrzelo. Stále mu dlžím jedno pivo.

Konečne bude mojej duši ľahšie.

Konečne!

(Inak, keď sa znova otvorila táto kapitola, znamená to, že moja duša si tu ešte niečo nevyriešila. Ja viem čo. Stále ma to trápilo. Aj srdce. Lebo keď mám niekto chýba tak veľmi dlho, už vám z toho začne šibať. Nie som doňho zamilovaná, to viem na 100%, ale ako priateľ... to boli skrátka muky. Som šťastná, že sa mi to darí vyriešiť.)

__________________________

Detinská a naivná

31. srpna 2012 v 22:31 | Zosnulá Rockerka
Viem aká je. Veľmi mladá. A strašne naivná. Občas mám chuť jej dať jednu po zadku. Nie sexuálne, ale výchovne. Snažím sa byť jej ako staršia sestra, ktorú nikdy nemala. Mám pocit, že v jej okolí sa veľa rozumných mladých ľudí nenachádza. Trápi ma to, lebo sa ju snažím chrániť. Ale ani moje obranné krídla nie sú natoľko dlhé, aby som ju mohla vždy vystríhať pred nebezpečenstvom...

Občas som v takých veciach ohľadom mladých ľudí asi príliš konzervatívna a prísna. A tiež im nemám čo vyčítať, keď som bola taká istá. Ale pochopte, trápi ma to, lebo ona patrí sem- do môjho srdca a je to čiastočne aj rodina. Cítim sa nepríjemne, keď jej niekto spôsobuje bolesť.

Nepoznáte mňa, nepoznáte ju a preto vám môžem časť príbehu odokryť. Jedného dňa sa jej do života dostal chalan asi o rok starší ako je ona. Našla ho na FB. Poslala mi link. Keď som videla fotku, na ktorej je s lubrigačným gélom, okamžite som ju varovala, aby si naňho dávala pozor, lebo ak mu ide len o jedno, nebolo by všetko jedno zasa mne. Čudovala som sa, že bola taká hlúpa a cudzieho človeka si pridala. Potom prišli správy a spýtal sa jej, či nechce s ním chodiť. Nemyslite si, že toto je sranda. Toto sa naozaj stalo. A na moje prekvapenie súhlasila. X-krát som jej opakovala, aby si dávala pozor na cudzích ľudí, hlavne ak nemajú žiadneho spoločného priateľa. Ona sa bála, že takú šancu už nedostane, vraj je krásny. Nepočúvala ma ani vtedy, keď som povedala, že krása nie je všetko. A ona na to "Jasné, ty máš čo vravieť, keď máš pekného chalana." Ale budem jej to stále vysvetľovať, keď vidieť, že zmýšľaním je ešte úplne dieťa?

Nedokázala som tomu zabrániť. Stále mala pocit, že prehnane reagujem, že si vymýšľam, že sa nič nemôže stať. Až sa jedného dňa mali stretnúť. Ona prišla, on vraj tiež. Prišiel, ale schovával sa v diaľke a smial sa s kamarátmi na jej hlúposti. Nakoniec to bola len zábava. Robil si z nej žarty. Hnevala som sa. Viac na ňu ako na neho. Lebo som dúfala, že takú hlúposť neurobí. Išla tam sama. Po pár dňoch jej dal kopačky, lebo prišla na tú krutú pravdu o srande. Chcela som, aby si ho vymazala. Aby bol pokoj. Lebo on jej stále písal o tom, aká je škaredá, pi*a a naivná, že je namyslená, že takú ako je ona nikto nechce, ako naletela a podobne. A ona to jedného dňa nezvládla a siahla po žiletke...

Krava hlúpa. Prepáčte za ten výraz, ale v takých chvíľach neviem ako reagovať. Verila som, že keď som si takou blbosťou ako je sebapoškodzovanie, prešla ja sama, že ona sa tomu vyhne. Nestalo sa tak. Teraz si to schováva. Stále nosí 1OO náramkov a čaká, kedy to zmizne. A ja som ju za to nenávidela. A pritom som vedela, ako to bolí. Zakázala som jej to. Už sme v pohode, je mi jej ľúto. Hlavne preto, že naletela. A tiež preto, že ešte nedospela a nemá nikoho, kto by ju ochraňoval. Lebo ja som pre ňu asi príliš stará a "múdra". A potom mi vždy povie " Mala si pravdu." Ako keby som to sama nevedela....
Po tom, čo si ho konečne vymazala a mala som pocit, že ho vymazáva aj z hlavy, opäť si ho pridala a ja som neuveriteľne čumela na príspevok od neho na jej nástenke. Ona je naozaj dieťa. Hlúpe dieťa. Do plaču mi je z takých ľudí. Chcela sa mu pomstiť. Nevyšlo jej to. Bolo mi to hneď jasné. Autor hry sa nedá napáliť vlastnou hrou. Stále ma nepočúva. Odchádzam. Ukazujem jej len svoj chrbát. Keď sa jej v hlave zrodí aspoň o jednu mozgovú bunku viac, tak možno.... Možno sa k nej znova vrátim. Dovtedy...

ZBOHOM!

P.S.: Neviem, či chápete, v akej zlej situácií som sa ocitla. Každú chvíľu sa na ňu hnevám alebo ju ľutujem. Sama neviem, čo mám robiť. Čo je správne. Pomôcť jej, keď moje rady prehliada, necíti tú bolesť, ktorú nesiem aj na seba? Nechať ju na pokoji a ignorovať, aby si všetko uvedomila sama? Čo by ste robili na mojom mieste vy?

Lebo keď niekto dôležitý odíde, duša to spozná

23. srpna 2012 v 18:55 | Zosnulá Rockerka
Tuším, že prežívam najlepšie prázdniny doposiaľ. I keď nie všetko bolo 100%-ne skvelé, osud si vyberal najmenšiu daň.

Mám málo priateľov, ktorí si zaslúžia moju dôveru, naučila som sa ľuďom hneď nezdôverovať a neklásť im do dlaní celú svoju dušu a srdce. Toľko ľudí ma sklamalo. Určite som aj ja niektorých sklamala, možno sa mi to vracia. Ale nebanujem. Takto sa zrno oddeľuje od pliev... snažím sa tej sebeckej zmiji vyhýbať.

Takéto skvelé prázdniny... viete čo to znamená? Asi si to vyberie všetko svoju daň počas školského roka. Maturita- formalita. Pokiaľ budem s ľuďmi, na ktorých mi záleží, nič nebude pre mňa také dôležité. I keď v tomto musím kopať sama za seba. Ja viem, že sa tu budem asi veľa teraz točiť okolo maturity, ale všetkých to raz čaká a veľa z nás pociťujeme tlak už teraz. Je dobré vedieť, že v tom nie som sama.

Zato tá druhá... Tá sa mi dostala riadne pod kožu. Ani v noci nedýcha tak silno. Dýcha ako ja. Ako keby to bolo to najľahšie na svete. Nechrápe. Pripomína mi vílu. Nebála som sa pri nej spať, len som mala chuť ju ochraňovať. Bude mi chýbať.

Hovorím jedno cez druhé? Chaotické? Prepáčte, ale nechcem menovať ani na nikoho ukazovať prstom.// Chcem byť sama sebou. Ale stále som dieťa. Každým dňom sa to potvrdzuje. Nie som z toho smutná ani špatná. Skrátka som rada, že sa nemusím pretvarovať.

Mám chuť sa zahaliť do temnoty. Ale smiať sa. Tak riadne sa smiať. Ako vyšinutá. Keď som si dnes uvedomila, ako sa chovám, verím tomu, že keby ma videli iní a snáď cudzí ľudia, mysleli by si, že som zdravá akurát tak na psychiatriu.

Písali ste niekomu niekedy list? Ja áno, veľakrát. Aj na väčšiu vzdialenosť. Je to viac osobné. Verím, že keď budem písať môj ďalší list, neubránim sa slzám. A možno sa nim neubránim ani teraz. Chýba mi. Nie ON. Ona. Zmizla z tohto reálneho sveta. Z môjho srdca nie. Tam si ju uchovám. Aj jej tvár.

V hádankách hovorím veľmi často. Som rada, že len málo ľudí vie, o čom naozaj hovorím.

Lebo toto si musím stále spievať...

Chcem byť zamilovaná navždy

21. srpna 2012 v 20:34 | Zosnulá Rockerka
Vždy som si prišla príliš zasnená na to, aby som mohla zapadnúť do sveta "normálnych". Stále som si v hlave premietala svoj život s vymyslenými postavami. Žiadna z kamarátok mi nebola dosť dobrá na to, aby sa mohla vyrovnať tej vymyslenej. Všetci boli dokonalí. V ich očiach som bola JA tou dokonalou.

Dneska žijem znova vo svojom svete. Vo svete, ktorý som si vytvorila ja a ON. Stále som si predstavovala, že budem mať niekoho, kto ma bude milovať ako v tých šialených pubertálnych amerických filmoch. Kto by už len povedal, že ja budem mať také šťastie?

Všetko, čo sa mi deje, je ako gýč pre romantikov. A som spokojná. Lebo som strašne romantická duša a každá "prkotinka" a detail ma dokážu potešiť. Keď mi donesie ružu, keď mi do očí hudie vlastné básničky, keď si robí sám zo seba žarty, len aby som sa smiala.

Je mi jedno, že sme mladí a ješitní. Aj tak sa ma znova spýtal, či si ho vezmem za muža. V rýmoch. Sedela som tam pri rieke ako taká roztopená zmrzlina a hodila sa mu okolo krku. V takých chvíľach si vravím, že maturita je nič. Pokiaľ ho nestratím, maturitu zvládnem. Aj keby na tretí krát. Ale spolu s ním to zvládnem, lebo tu bude pri mne stáť. Dobrovoľne ho nepustím, žiadny mi hlavu už nepomotá. Také šťastie si nenechám ujsť. Jeho nie. Jeho budem väzniť v mojom srdci navždy.

Chcem byť zamilovaná navždy. Lebo síce láska bolí, ale v mnohých veciach stojí za to.

Úvodný článok

20. srpna 2012 v 13:02 | Zosnulá Rockerka
Nič o mne neviete...
Ak sa však prinútite čítať ďalej článok po článku, je možnosť, že sa to zmení.

Tento blog som si založila preto, lebo som zatúžila po anonymite. Čo je dosť zvláštne, lebo vlastním jeden blog, na ktorom mám aj vlastné fotky a nevadí mi to. Ten blog však pozná viac ľudí, ako by som sama chcela. Čas od času ma prepadnú strašné myšlienky a situácie, z ktorých sa potrebujem vypísať. Niekedy si však nedokážem predstaviť, že by si moje vylievanie srdca čítal niekto, koho denne stretávam na ulici. Príde mi to, akoby som odhalila celú moju hlavu(to, čo je vo vnútri, nie na povrchu :D)... Cítila by som sa pri nich príliš nahá...

Mám aj obyčajný denník, ale tam mi písanie trvá dosť dlho a niekedy na to naozaj nemám chuť ani čas, predsa len písanie na notebooku mi ide lepšie. Niektoré dni si zaznamenávam aj na papieri, tam je však možnosť, že si ho niekto prečíta a o to nemám záujem. Tu chcem byť inkognito. Pomáha mi, keď sa môžem niekomu zdôveriť. Niekomu cudziemu. Je mi jedno, ak tu nikto nebude, ale bolo by fajn, keby sa niekto na moje články ozval. Dúfam, že tu nebudem jedinou návštevničkou.

zosnula-rockerka.blog.cz
Nerozmýšľala som dlho nad názvom. Kedysi áno, ale pri tomto nie. Rock milujem, kedysi som bola doňho totálny blázon, ale mám pocit, že ako som rástla, prestala som byť taká zarytá rockerka, prestala som sa obliekať len do čiernych vecí a začala som počúvať aj iné štýly (hip hop nie, obzvlášť rap nemám rada). Preto zosnulá... Je to niečo ako ex alebo bývalá. Ale to zosnulá znie viac mŕtvo, metaforicky a temno.
 
 

Reklama