Červen 2014

Podaj niekomu prst a schmatne ti celú ruku...

13. června 2014 v 21:25 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Vskutku vďačné príslovie a stále aktuálne. Aj mne sa to neraz vypomstilo. A včera to vyvrcholilo do niečoho nečakaného.

Mám staršiu sestru. Očakávalo by sa, že keď už jej tiahne na 29.rok jej života, tak poberie trošku samostatnosti, zodpovednosti a hádam aj nejakých skúsenosti. Čo sa týka jej výchovy, o tom písať nechcem, to by bola samostatná kapitola na dlhé rozprávanie. Sestra sa vždy chcela osamostatniť od rodiny, vybudovať si nejakú schopnú autonómiu, prebádať svet za dverami nášho bytu. Lenže vždy ju to donieslo naspäť. Nevadí, veď také veci sa stávajú. Lenže odvtedy, čo sa jej tie veci začali diať, sa stále viac spolieha na rodinu. Teraz sa čudujete, že čo sa sťažujem, veď to je v poriadku. Áno, je. Ale aj taká pomoc má svoje hranice. A ja ako schopný člen rodiny som sa stala jednou z jej obetí...
To, že veľa vecí musí robiť za ňu mama, lebo sama nie je schopná upratať si izbu, ktorú jej prenechala mama, je jedna vec, to, že nedokáže mame pomôcť v domácnosti je druhá vec, ale že je taká lenivá sa aj osamostatniť úplne v bežných veciach, tak to je už neschopáctvo.

Minulý rok mi pravidelne volala, či som doma, aby som jej pozrela autobus/vlak, aby vedela čas, kedy odchádza. Dokonca stála na železničnej stanici a pýtala sa mňa, kedy jej ten vlak ide. Bola som rozhorčená, že sa nevie ako dospelá naučiť čítať z cestovného poriadku. Ale to by som ešte pochopila... ale že sa hanbí ísť spýtať tety za okienkom? Tak dovidenia, načo cestuješ, keď si také veci nevieš zistiť? A pokiaľ viem, tak internet nám doma stále funguje, odpíšem si do mobilu/na lístoček a cestujem. Lenže nie, mojej sestre treba dať všetko ako na podnose. Neviem, kde sa takéto niečo naučila. U nás doma sa takéto veci nikdy nerobili. Chceš niečo? Zisti si, posnaž sa a ak ti nejde, pomôžem ti. Ale pýtať si pomoc aj v takýchto primitívnych, každodenných záležitostiach? Choré.


Sestra sa rozhodla, že ide zmeniť zamestnanie a potrebuje žiadosť o zamestnanie. Samozrejme, že som doma z členov jediná, ktorá vie narábať s počítačom (ju nepočítam) a hneď to využila. Dodatok: deň predtým(predvčerom) bola na pohovore do toho zamestnania, a pred aj po pohovore ležala celý deň v posteli! Z roboty mi včera zavolala, nech jej pozriem, či má nejakú žiadosť vo svojom ntb a že ak nie, či jej to pozriem na internete. Ohradila som sa, že dokedy to potrebuje. "No, dnes je posledný deň, kedy to mám odoslať." Skoro som prevrátila stôl... Dalo sa to čakať, že sestra si bude váľať šumky a na poslednú chvíľu si zmyslí, že jej mám písať žiadosť. Nakoniec povedala, že si ju urobí sama, že sa pozrie na nete ako sa to robí. Lenže nestalo sa tak. Prišla domov a chcela, aby som jej pomohla. Hovorím jej: "Pozri, napíšem do googlu "žiadosť o zamestnanie" a hneď na prvej stránke mám návody na všetky žiadosti, životopisy... klikneš, vypíšeš svoje údaje, uložíš/odošleš a máš to. Zabralo mi to pár sekúnd." A začala som jej to vypisovať. Ale vrelo to vo mne, pretože bolo vidno, že sa ani nesnažila sama to nájsť, proste mala na klobáse a vedela, že to všetko spravím za ňu. Pritom ja mám so žiadosťami o zamestnanie nulovú skúsenosť, ani v škole som to nepísala. A ona si píše už neviem ktorú žiadosť a pýta si pomoc od študentky. Tak jej hovorím len tak do éteru: "Vieš, ale mala by si sa to naučiť aj ty robiť..." myslela som do budúcnosti. Ale ani som to nestihla a už sa urazila za pravdu, tresla na mňa slová: "dobre, vidím že si podráždená, spravím si to sama." A zmizla vo svojej izbe. Vyšla som za ňou nasratá, že čo sa zasa uráža (ona sa furt uráža, keď jej hocikto povie pravdu, s mamou sa pre toto stále háda), a hneď sa do toho zamiešala mama s krikom, že čo sa medzi nami zasa deje. Nechápala som, prečo kričí, keď sa nič nedeje, nikto nekričal, len ona a priliala tým len do ohňa. "A ty prečo zasa kričíš?" spýtala som sa kľudným hlasom. Jupíííí, mamu do dožralo, že čo si to dovoľujem, že sa s ňou bavím ako s kamarátkou a už som dostala facku, až mi okuliare spadli na zem. Nechápala som, čo sa to deje, nechápem to dodnes. Pre moju neschopnú priondenú sestru som ja na vine. Hlavne, že sa furt sťažuje, ako sa odsťahuje a pritom chce odísť z jednej roboty a ani druhú nemá istú... či chce bývať s deckom na ulici, to neviem, ale hrdinka z nej za toto nebude. Už ma štvú strašne, preto nechce byť doma celé leto bez brigády. Ale pre operáciu sa asi ani inak nebude dať.

Navyše mama zajtra rozhodla, že je rodinná porada (neviem o tom, že by sme v živote nejakú mali, ktorá by sa netýkala otcovho alkoholizmu...). Ale mám pass, aj tak tam budem zasa nesvojprávna, budú ma mať za dieťa (tak ma berú stále, aj keď mám už dvadsať, ale u nás ak si najmladší, tak si nič-decko) a budú si tie svoje múdrosti hovoriť, mama neprizná, že bola na mojej strane čo sa týkalo sestrinej neschopnosti a sestra sa urazí za každú pravdu, čo poviem. Asi budem radšej ticho... Ale jedno neznesiem od sestry už nikdy... lebo keď jej podám prst, schmatne mi celú ruku!