Leden 2014

New-old feelings

13. ledna 2014 v 20:25 | Zosnulá Rockerka |  Vysokoškolský život
Škola, škola, škola... Až ma rozbolí hlava, keď si na ňu vôbec spomeniem. A myslím na ňu skoro každú sekundu. Už mám vyčerpané pomaly všetky fyziologické zdroje, takže sa priženiem do štádia vyčerpania. Vždy, keď som v takomto štádiu, tak sa na mňa choroby lepia jedna radosť. Od štvrtka chodím spávať pravidelne až na druhý deň. Som ako vyžutá žuvačka. Dokonca dnešné ráno to bolo zasa ako keby som bola chorá. Bolesť hlavy, upchatý nos, bolesť hrdla (hrdlo mi cez noc asi 2x vyschlo, na čo som sa zobudila a myslela som, že nemám ani kvapku sliny, tak som vypila studený čaj a hrdlo si povedalo, že to nezvládne a začalo ma ráno páliť...).

Dnešnú skúšku zo všeobecnej psychológie som nakoniec asi nedala. Výsledok neviem, ale stačilo mi, keď som videla, že sme tie odpovede nevedeli... Ako schválne si vždy sadnem do skupiny, v ktorej sú ťažšie otázky. Nechápem, odkiaľ niektorí berú tie otázky, niektoré veci sme si skutočne nepovedali, ale ako ich presvedčiť? Mala som naozaj hroznú náladu, bola som veľmi veľmi smutná, vyčerpaná, cítila som sa, akoby som padla na dno svojich schopnosti. Hnusná porážka. Nemôžem povedať, že som nepočítala s tým, že to nedám, ale snažila som sa dúfať, že by som sa nemusela po piatku už vracať do TT. Ale asi sa budem musieť vrátiť v pondelok. Alebo tu zostanem, aby som sa mohla učiť. Mama chce, aby som sa vrátila domov a učila tam. Ale ja viem, že tam nebudem mať pokoj a nechcem zbytočne cestovať 6 hodín, keď budem doma celý čas nasratá a potom sa nedokážem učiť, ani môjmu zdraviu to už nepomôže.


Keď moja duša stretla duše s podobným osudom

6. ledna 2014 v 1:53 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Otváram denník. Hlavne kvôli ľuďom, ktorých som dnes večer stretla u brata doma. Zrazu sa tu zjavili v obývačke. Mne bolo blbé ísť k ním a baviť sa o dospelých rečiach ako seberovná, veď som z nich najmladšia a cítila som sa ako čerstvá 15tka medzi rodičmi a pritom budem mať už dvadsať... Nakoniec ma brat pozval k ním na pohárik vína, vraj čo budem stále sedieť nad biolou, treba si aj oddýchnuť. Keďže vínu neodolám, išla som na pohárik. Samozrejme, že tam to neskončilo ani náhodou...


Keď tvoja duša nájde dušu na ktorú čakala
Keď niekto vojde do tvojho srdca otvorenými dverami
Keď tvoja ruka nájde ruku, ktorú chceš držať
Nenechaj to odísť
Niekto príde do tvojho sveta
Zrazu sa tvoj svet navždy zmenil

Kolobeh môjho domáceho života

4. ledna 2014 v 23:39 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Naozaj ma už nič nebaví. Písať. Tvoriť. Učiť sa. Konflikty s fotrom a jeho stavy. Začínam byť znova nervózna, hašterivá,... Nemám to rada. Dlho som taká nebola. A za všetko môžu tieto sviatky, pretože som až pridlho bola s rodinou. Tu je to vždy nabité negatívnou energiou. U brata je to úplne naopak. Tam človek nemôže byť ani nahnevaný (môj brat občas, ale naozaj ojedinele). Vládne tam skvelá atmosféra, taký rodinný pokoj a láska. Vždy sa tam rada vraciam. A keďže doma sa nedokážem dokopať k učeniu a u nich sa mi tak skvelo učí, lebo som akoby pod drobnohľadom, tak som sa rozhodla, že k ním na posledný víkend doma, zájdem. Nebudem sa stresovať doma tým, ako sa tu stále niekto háda. Len sa bojím o mamu, aby jej neubížil...


Najhoršie je, že toho človeka aj napriek tomu všetkému zlému čo vykonal, neustále ľutujem. Je istotne chorý. Ale keď sa nechce zmeniť sám, tak mu to nikto neprikáže. I keď sa všetci veľmi snažíme, aby šiel na liečenie. Lenže už ho tak dlho poznám a viem, že sa nezmení. To by som ako budúci psychológ vravieť nemala, ale takmer žiadny psychológ sa nespráva podľa etického kódexu psychológov... Strašne ma to štve, že aj napriek všetkému som voči nemu taká zraniteľná. Stále ma to položí na lopatky. Ale sama viem, že aj bez toho som víťaz, lebo už mu dokážem odolávať a odbíjať ho vyspelými poznámkami a faktami. Síce mi vtedy ešte viac vynadá, ale ja sa nedám tak ľahko zlomiť. A keď na mňa nadáva, tak čuším. Lebo keď mu nadám ja, tak ma ponižuje. Že vlastná dcéra uráža svojho otca. Ale kým sa on nespráva tak, aby som ho mohla rešpektovať, tak to budem robiť aj naďalej. Naozaj, keď ho vždy začínam mať znova rada a hovorím si, že ako fajn, že už toľko neubližuje rodine, tak to vždy nejako pohnojí. Stále príde s niečím novým, s niečím viac hrozným ako predtým. Mám z toho strach...