Listopad 2013

Necítim sa najlepšie

30. listopadu 2013 v 13:22 | Zosnulá Rockerka |  Vysokoškolský život
Škola ma žmýka, budúce dva týždne budú maximálne záťažové. Navyše ma štve, že sa mi vracajú sny o M. i keď sa mi sníva o tom, že som k nemu odmeraná a čisto priateľská, pretože sa mi v snoch zobrazuje aj s jeho aktuálnou babou. Nie som doňho buchnutá, len môj mozog stále nedokáže pochopiť, že od vtedy prešlo kopec času a ja som sa asi zasekla niekde v 16.roku môjho života. Stále ma moje podvedomie núti myslieť na M. Aké by to bolo, keby sme spolu naozaj a oficiálne chodili, keby som sa nezaplietla s J. A nedávno mi došlo, že v podstate ani neviem, čo by som mu povedala, keď sme sa mali vo štvrtok stretnúť na jeho narodeniny. Nakoniec som s ním nešla nikde, zrušila som to. Pre pokoj vo vzťahu a pre moje svedomie. Prišla som nakoniec na to, že v čase, keď som M. začala ľúbiť, tak som J. už milovala. V tom prípade je to pre mňa uzatvorená kapitola. Lenže sny mi stále nedajú pokoj. Nechápem tomu, veď som šťastná, nič mi nechýba, možno len M. ako kamarát, ale to nikdy nepôjde, nikdy to už takto fungovať nebude. Pretože J. sa s M. neznáša, vidí v ňom hrozbu, neverí mu. A ja potrebujem oboch, ale keď si musím vybrať, tak J. tu bude vždy na 1.mieste. Bez komentára. Schválne som pre M. na fb takmer vždy offline, snažím sa naňho nemyslieť, a potom príde jeden sprostý sen a všetko pokazí, alebo mi on napíše jeden nevinný komentár pod status a už sa to so mnou vezie, už si píšeme o tom, kedy ideme von. A potrebujem to zastaviť. Ale nedá sa.

Navyše sa cítim v novom meste úplne opustená. Keď som v škole, tak také pocity nemám, pretože som tam stále s niekým a stále mám niečo na práci (buď dorábanie seminárnych prác alebo úlohy z latinčiny). Lenže akonáhle idem sama na zástavku, chytá ma depresívny a opustený pocit. Snažím sa na to nemyslieť, ale na priváte sa pocit znova vracia. Spolubývajúca je tam len dve noci, ostatok mám izbu pre seba, čo je geniálne, ale vo vedľajších izbách je niekedy smiech a všetky sú také veľké kamošky. Ja s nimi prehodím pár slov, občas sa zasmejeme, keď ideme spolu autobusom a to je všetko. Chýba mi priateľ, chýbajú mi stretká s chalanmi zo strednej. Už ma štve, ako ma zo všetkého vynechávajú len preto, že chodím domov o deň neskôr ako oni. Drbnú stretko na štvrtok večer, keď ja prídem len v piatok večer domov. Chcem si doma vynahrádzať stretká tým, že bývam v TT takmer sama, ale nikto to nechápe, pretože nikto to nemá také debilné ako ja. Ísť večer s niekým cez týždeň do mesta je pre mňa nemysliteľné, lebo dostať sa potom na privát večer je veľmi ťažké a jedna cesta taxíkom by ma stála 6€. A cez víkendy tam moc nezostávam, ak áno, nikto známy tam nezostane a doma na také veci jednoducho už nemám čas, buď nie som poriadne doma alebo poriadne nikde... cestujem v jednom kuse. Lezie mi to na nervy. Na priváte nechcem na také veci myslieť, snažím sa brať to pozitívne z toho hľadiska, že mám veľa priestoru na učenie a môžem si tam veľa vecí opakovať nahlas (čo sa v dňoch, keď je tam spolubývajúca, nedá) a je to také moje osobné hniezdo, kde som kráľovná vlastnej izby, ale keď som s priateľom tak si to uvedomujem, aká som tam opustená, ako veľmi mi chýba ON aj ostatní kamaráti a kamarátky. Tým, že mám blbý rozvrh a nedostatok času na učenie, tak na párty a krčmovice nemám ani pomyslenie. Nechápem, na ktorých školách si môžu dovoliť niečo také študenti robiť, ja mám pocit, že je to možné len niekde v inej dimenzií. Dokonca mám spolužiakov, ktorí stále pijú a húlia, ale aj tak dostali samé fx, tak potom aký to má význam? Pre mňa žiadny.

Prišla som sa len vypísať z protichodných pocitov a utekám sa znova učiť ontogenetickú psychológiu, lebo ak nedám za A, tak môžem ísť rovno domkov :D

S pozdravom
zosnulá rockerka