Září 2013

Sklamanie...(?)

25. září 2013 v 17:09 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Neviem, čo si mám o tom myslieť.

Mám na mysli to, že sa mi 2-3 mesiacoch ozve, či nejdeme na pivo. A ja si vravím, že keď v okolí nie je už nikto, s kým by som mohla ísť von, tak by som s ním išla. Mám na mysli M. Zasa on, ja viem. Ale nie je to nič romantické, žiadne zbláznenie, žiadna láska. Len kamarát. Starý dobrý kamarát. A začala som na to všetko myslieť v dobrom. Lebo ja som bola tá, ktorá mu kedysi ublížila a aj napriek tomu chcel byť môj kamarát. Lenže toto jeho správanie nechápem.

Išla som si vybaviť potrebné veci, zrušiť dohodu do práce a zasa domov. Celou cestou som rozmýšľala, čo si oblečie, čo si oblečiem ja, kam pôjdeme, ako ho presvedčím, že teraz platím ja,... A všetko sa to zosypalo. Mala som mu prezvoniť, keď prídem na FB a on tam nebude. Prezvonila som raz. Ani nie krátko, aby počul zvonenie a ani nie príliš dlho, aby to nebral tak, že mu vyvolávam ako keby som bola jeho baba. Skrátka diskrétne. Lenže už po dvojhodinovom čakaní ma to skutočne omrzelo. Buď si spravil srandu(ktorú si kedysi robieval dosť často), alebo mu do toho niečo vbehlo, alebo si to rozmyslel, alebo jeho frajerka žiarli a nechce ho pustiť... Štve ma fakt, že sa mi neozval, ani neospravedlnil. Stále dúfam, že sa stalo niečo vážne a dôležité, že ma neodpísal len preto, že sa mu zrazu nechcelo. Som sklamaná, cítim sa viac pod psa ako keď priateľ odišiel na týždeň preč. Volať mu nejdem, nechcem byť nejako dotieravá a tiež mám svoju hrdosť. Kým sa neozve on, ja sa neozvem vôbec.

Prečo sa mi také veci stávajú? A často? Ako keby som bola prirodzený terč. Akoby som to mala na čele napísané. "Prosím, kopnite si do mňa, uťahujte si zo mňa, ubližujte mi, zvykla som si na to." Nie, už ma to tak nebolí ako kedysi, nejdem kvôli tomu vyvádzať. Najprv som sa hnevala, potom ma to mrzelo a nakoniec ma to aj hnevá aj mi to je už kus jedno...

Zlé na tom je to, že zajtra a pozajtra už čas nemám, lebo mám nabitý program a v sobotu odchádzam. Je to všetko na nič, on to vie a možno práve preto to spravil. A vyzeral nadmieru priateľsky...možno to nakoniec ani nepísal on... Ja už naozaj neviem...

Som zmätená.
Idem kresliť(a to som nerobila už pekelne dlho, to znamená, že táto situácia ma naozaj príliš dostala a nestrávila som to tak ľahko, ako som si predstavovalaL ).
A len čo som všetko toto dopísala, napísal mi na FB...ale som offline... Ach jaj...

Blogspot a jeho tvár

18. září 2013 v 12:19 | Zosnulá Rockerka
Včera som sa dostala takmer k svojmu stropu. Alebo skôr k tomu, že môj pohár trpezlivosti pretečie o malú chvíľu a ja chcem, aby to tak bolo?

Skrátka ma to štve.
Očakávala som zlepšenie.
Mám na mysli blog.
Ale nie tento.

Zmierila som sa s tým, že na blogspote je viac "beauty" blogov ako na blog.cz. Nájsť tam niekoho ako ja(poviedky, výlevy, denník, myšlienky, názory, úvahy...) je veľmi ťažké. Je to skôr ojedinelé. Ale stále som dúfala, že mi to nebude tak vadiť. Našla som si cestu aj ku kozmetickým článkom, občas si rada čítam nové rady a recenzie. Ale aby som to čítala na každom blogu, stále tie isté výrobky, stále tie isté recenzie, 100kusov výrobkov, ktoré autorky ani nepoužijú, samé giveaway, kde vyhrať je raritou a nájde sa tam kopa vzorkov, ktoré dostanete zdarma v drogérií alebo v časákoch. Sklamalo ma to hlboko. Nemôžem tvrdiť, že sú všetky blogerky na blogspot také, ale nájde sa ich veľmi veľa, čo je škoda. Z blog.cz som utekala za niečím novým, tu začala pokulhávať otázky nastavenia dizajnu, návštevnosť a podobne, ale teraz vidím, že odchádzať nebola až taká výhra.

Na blogspote si málokto všimne váš komentár, ak áno, ani vám nedá najavo, že ho prečítal, nieto aby išiel ešte aj na váš blog a s úctou vrátil vám váš záujem. Skrátka žiadna odozva. Mám pocit, akoby všetky spyšneli z toho, že majú dizajny všetky na jedno kopyto, rovnaké články, rovnaký prístup ku komentárom a čitateľom. Naozaj niekedy ani neviem, na akom blogu sa to nachádzam, lebo je ich tak strašne veľa, že strácam prehľad.

Začala som si vážiť originalitu blogov, ktoré som tam našla, ktoré nachádzam na blog.cz. Na každej doméne sú blogy, ktoré sú viac vítané, ospevované, majú viac fanúšikov. Ale nájsť naozaj tých verných a nefalšovaných je ťažké na každom blogu. Preto som si aj ja začala vážiť tých svojich a zhadzujem masku pretvárky. Z blogspotu odchádzam alebo vytvorím spleť svojich osobných myšlienok, pretože už ma to ďalej takto nebaví.

Hľadám originalitu!
Myšlienky!
Úvahy!
Vlastnú tvorbu!
Nie bezduché články o kozmetike, ktorú si nikdy nekúpim!

Ďakujem za pozornosť...

Otrokom vlastnej rodiny

15. září 2013 v 21:00 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Otec alkoholik.
Sestra psychopat.
Matka puntičkárka a nerváčka.
Brat náladový, ale inak skvelý chlap.
Ja s nízkym sebavedomím a psychickými problémami zo stresu.

Naša rodina.
Zvykla som si na ňu, keď som bola menšia. Ale čím som staršia, tým väčšiu chuť mám ju opustiť. Odísť ďaleko. Konečne na privát. Spravili si zo mňa otroka. Aby som strážila 3-ročné decko vždy, keď im to príde vhod. Žiadne prosím, alebo otázka: "Môžeš ho postrážiť?" ale ich slová znejú: "Postrážiš ho." A ja nemám ani priestor na odpor. Žiadne argumenty. Obrana. Útek. Búrim sa a nahnevane sa sťažujem priateľovi. Jeho rodina ma dokonalo chápe. Aspoň oni áno.

Sestra sa sem nasťahovala a teraz si myslí, že tu tomu vládne. Serie na hranie sa so synom, radšej bude vyvolávať nejakých chlapíkom, s ktorými má rande, lebo je čerstvo rozvedená. Keď synovec začne robiť zle, zavrie sa do spálne a telefonuje, aby mala pokoj od neho. Je jedno, že niečo rozbije, ale ona chce mať pokoj. A potom z neho furt nerváči, vrieská po ňom a nerozumie jeho náladám. Keď je synovec s hocikým iným, zvládame ho v pohode. To len pri nej si dovoľuje, lebo ho stále ignoruje. Zapne mu rozprávky. Či je ráno, či je obed či je noc...A akoby to nestačilo, ešte ma chcú aj vyhnať z môjho notebooku, ktorý som dostala na štúdium. Ešte sa na mňa nasrala, keď som sem synovca nechcela pustiť. Totižto, hodinu vkuse pozeral Bambuľku na DVD prehrávači, čo bolo hneď ako vstal a mal ísť hneď na to na môj notebook pozerať nejaké stupídne vlaky? Nasralo ma to vďačne, pretože som musela písať e-mail. Nepochopili ma, synovec začal rumázgať(je rozmaznaný, stačí, keď mu poviete niečo, čo nechce počuť a už reve a trieská, bije vás... psycho) a sestra začala žalovať rodičom. Ako keby mala 15. A pritom je to už staršia koza, ktorá by mala mať rozum. Očividne ju to pri narodení preskočilo, zasiahlo to len mňa a brata, ona zostala na pospas tomu, že je po fotrovi. Škorpión. Egoistický pridrbaný škorpión. Psychicky chorá podľa mňa.

Foter alkáč(to sme sa dožili). Už od dávna boli s ním problémy, potom sa zmiernil a potom znova dosral všetko, čo sa dalo- aj môj psychický stav. Kvôli nemu som sa tešila najviac na privát. Len kvôli mame nie, aby ju zasa fyzicky a psychicky netrápil a nezničil. Bil ju. Na mňa by nikdy nesiahol, jeho sa nebojím, veľakrát som sa postavila medzi neho a mamu. Neraz som zažila katastrofálne zábery, aké vidieť chvíľu pred vraždou. Ale žijeme všetci. Zatiaľ. Otec sa celkom napravil, drží sa celkom, i keď alkohol ho pokúša stále.

Mama je puntičkárka. Všetko musí byť tip top, ani smietka na zemi. Má sprostú povahu v tom, že má pocit, že ľuďom musí opakovať totálne kktiny každých 5 minút. Utri prach. Počujem to 3x za 1 hodinu počas víkendu. Urob toto, urob hento, ako to zas je, neser ma, povysávaj(vysávame každý druhý deň dpč). Vrieská pre kktiny, naserie sa za 2 sekundy a trieská, vrieská, chytá amok a potom vyfajčí 2 cigy na balkóne.

Foter rýpe do matky aj do mňa aj do všetkých. Sedí si na vajciach a sleduje, kto čo robí a komentuje to z gauča. Robí sa dôležitý. Na pivo chodil každý deň, snaží sa to obmedziť. Serie ma tiež. Je s ním sranda, ale keď začne buzerovať, radšej zavriem dvere.

Neraz mám chuť všetkým prestreliť guľkou hlavu.

A potom sa upokojím, vyspovedám sa sama sebe v hlave, priateľovi po telefóne a zasa je pokoj. Potom ranné vstávanie o 5-6 hodine ráno. Synovec šibnutý, vrieská, nahlas rozpráva, rumázgá, za 5 sekúnd povie 10x NIE a ide ma vyje.ať z toho. Nenechajú ma spať cez týždeň ani cez víkend. Som ako mŕtvola, nevládzem, som nervózna. A keď som nervák, tak len pi.ujú do mňa aká som ja, na seba sa nikto nepozrie a len buzerajú a kritizujú. Že som nervák po fotrovi aj matke nikoho nezaujíma, to si na seba už nevezmú, len ma budú ponižovať svojimi rečami.

Lezú mi na nervy všetci a komplet. Len brat je normálny. Aspoň k nemz môžem odísť- preč z reality a mať trochu pokoja. Ešte vraj celý týždeň mám strážiť synovca. Lebo má alergiu na lieky. Dpč. A my sme už mali s priateľom plány, lebo v sobotu sa už neuvidíme, odchádza na intrák. Ja neskôr. A už teraz viem, že to bude neskôr hrozný a smutný týždeň bez objatia a bozkov. Budem sa musieť zceliť a vydržať to. Lenže matka to nepochopí. Že chcem byť s ním teraz čo najviac, lebo potom to bude obmedzené. Doteraz sme spolu boli každý deň. Po novom budeme spolu raz za týždeň (prinajlepšom). O mňa sa nikto nestará, či chcem pracovať, kam chcem ísť, čo mi treba kúpiť do školy. Ich len zaujímajú ich problémy. Odvtedy čo je tu sestra, všetko sa točí okolo nej. Nevadilo mi to, ale keď tým obmedzujú aj mňa, vadí mi to strašne.

Teším sa, kedy vypadnem z domu a budem chodiť domov raz za 2-3 týždne.
Možno potom pochopia prečo.

Veľké bolesti ženského rodu

14. září 2013 v 23:05 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Rada vytláčam nepríjemné spomienky z hlavy. Najlepšie je, keď sa mi z hlavy derú samé.

Dneska som mala znova jeden z tých náročných dní. Keď som šla do práce. Moje telo sa rozhodlo ma nevarovať až do poslednej sekundy. A zrazu do 5 minút do mňa prišli strašné kŕče, ktoré ma nútili sedieť na zemi na chodbe v práci. Ledva som sa dostala na vrátnicu a domov. Brat prišiel na aute. Našťastie. Síce z inej obce, ale inak by som sa domov nedostala. Ešte som sa stihla pri obchodnom centre vyvracať. Ľudia museli mať show.

Nemám rada, keď ma moja ženskosť oberá o sily, robí mi zo života peklo a núti ma meniť svoje zvyklosti. Robí zo mňa slabú a skúša moju trpezlivosť, moju výdrž. Ak je pôrod ešte ťažší, tak radšej nech to zo mňa vezmú cisárskym. Lebo toto čo sa dialo bolo hrozné. Cysta ma núti premýšľať o živote a smrti. Keď mám strach v očiach, zelenú pleť a zmietajú mnou kŕče.

Potom lieky a spánok. A deka so spacákom.

Večer bol pohodový, s kŕčmi, ale s priateľmi na večeri v hostinci, hrala aj živá hudba. Napapkali sme sa, síce sme sedeli vonka, ale prikryla som sa dvoma dekami, čo tam nechávajú pre zákazníkov(naozaj skvelý nápad, za toto majú u mňa veľké plusko). Zvláštna atmosféra tam je, pretože hostinec je hneď pri cintoríne. Lenže ani to neubralo na dobrom pocite z toho, že som nesedela doma, ale kecala so spolužiakmi, ktorí mi zostali zo strednej školy. Sú to skvelí ľudia, síce sme každý úplne odlišný.

Dneska žiadne rozhorčenie zo sprostosti ľudí, žiadna nespravodlivosť, len bolesti a útecha, že mám ešte dobrých priateľov, s ktorými môžem občas zájsť von a porozprávať sa o bežných veciach :)

Práve uvažujem, že budem písať častejšie svoje výlevy, ale trošku...no trošku mi to príde, že by som sa do toho nútila, takže to nechám zas na náhodu.

Bye, bye...