Červen 2013

Keď sa znova otvára tá istá kapitola života...

29. června 2013 v 23:41 | Zosnulá Rockerka |  Zápisky z (ne)všedných dní
Veľmi som sa bála, že to nedopadne najlepšie. Moje srdce a rozum ma zasa pokúšajú. Som s priateľom už nejaký ten čas. A práve teraz mi znova začali chýbať kamaráti-chalani. Viem, že on je z toho zúfalý. Pretože sa bojí, že ma ukoristia a on zostane sám. Lenže to nie je pravda... Nie som hlúpa, aby som niečo také vôbec dovolila.

Najlepšie na tom bolo, keď sa medzi tých ľudí zamotal M. Môj "bývalý"(ak sa to tak dá nazvať). Skrátka niekto, koho som učila bozkávať pred terajším. Niekto, kto sa mi zapísať do srdca celkom hlboko vďaka jeho humoru a dobrému srdcu. Bol to môj priateľo-chalan. Vtedy som zažívala najťažšie obdobie, keď som si musela vybrať. Buď K. alebo M. Vyhral K. Ale M. mi stále chýbal. Ešte dlho po tom, čo som s ním musela prerušiť kontakt. Pretože K. to bral ako podvod, že síce som si zvolila jeho, ale s M. mám stále skvelý vzťah, chodím s ním von a objímam sa s ním ako s kamarátom. Niesol to veľmi zle. A tak som to musela "skončiť". To priateľstvo medzi mnou a M. Bol z toho chaos. Hlavne v mojom srdci. Prišla náhla samota, pretože na niečo také som nebola zvyknutá. A začala som sa od okolitého sveta vzďaľovať. Čo bola obrovská chyba. Lenže vtedy som si myslela, že nemám na výber. Aj keď som mala...lenže sama viem, že som bola vo veku, keď by ma to ešte pokúšalo. Že M. je na dosah a stále po mne ide aj napriek tomu, že chodím s K. Tu už nebolo o čom. Povedala som na rovinu, že už sa nemôžeme stýkať. Videla som záblesk v jeho očiach, bol taký smutný, ale povedal len "OK". A bolo to. Myslela som si, že tým sa táto kapitola uzavrie. Navždy. Ale to som ešte netušila, že osud sa so mnou ešte v budúcnosti trochu pohrá...

Ani neviem ako sa to stalo, ale zrazu som si ho znova pridala na FB. Po pár rokoch... A ukázalo a, že som mu napísala ako prvá. Snáď pod vplyvom nejakého aperitívu, lebo inak nechápem, čo som tam mohla robiť. Po pár dňoch som nemohla uveriť tomu, že sa ma spýtal, či idem s ním von. Naozaj? Stále som sa pýtala, či robím správnu vec, stále som si z toho robila srandu, že to isto nemyslí vážne a podobne. Sám najprv navrhol, že pôjde so mnou do mesta, potrebovala som tam niečo vybaviť. Nakoniec povedal, že ide radšej s mamou na nákup. Vtedy som si myslela, že sa to už nevráti, že sa skrátka zľakol, že by mu môj chlapec dal na "držku"(toto je situácia, ktorú som radšej vynechala, je to celkom nepodstatné...). Večer ma však zavolal znova. Reálne. Bez srandy. Seriózne. Na pivo. Sama som nedokázala uveriť tomu, že som súhlasila. Pretože som vedela, že to nepomôžem povedať K. A ani som nepovedala. Ani dnes. Možno nikdy.

To nebolo všetko. Bolo nám fajn. Len žiadne objatie. Z jeho strany len nesmelé narážky, občas sa spýtal na K. a pospomínali sme na tie časy, keď sme nemuseli riešiť, kto s kým chodí a užívali sme si tú slobodu rozhodovania. Spomenuli sme si na žuvačky a bozkávanie. Viac zo srandy ako vážne. Ale sama viem, čo to pre mňa znamenalo. Čo to znamenalo pre neho. A pre nás celkovo. Neskôr sme sa stretli znova, ale so starou partiou. Tam sme sa už toľko nebavili, bála som sa, že by niekto z nich niečo odhalil. Nebodaj som sa bála, že by nás objavil K. i keď to nebolo možné, pretože bol v robote. Ale mala om z toho zlý pocit. Že nie som úprimná, že to tajím a moje svedomie mi nedovolilo spať pokojne. Išla som s pravdou von. Dnes...

Bol zarazený, ale nie až tak, ako som si myslela. Vyzeral byť nahnevaný. Potom mlčal. A potom mlčal celkom dlho. Ale neodvrhol ma. Objal ma, dal mi pusu. Len rozmýšľal. Bola som rada, že som mu to povedala. A on tiež. Stále sa bojí, že o mňa príde. Dokonca povedal, že mi nezakazuje chodiť s chalanmi von, len nemám s nimi piť. Ohradila som sa, lebo toto je čisto moja vec. A že mi musí dôverovať... Keď sme zostali u mňa doma sami, všetko sa akosi vyriešilo samo. Pár bozkov, objatí, maznania... Po všetkom z neho vyletelo to, že ma ľúbi a chce, aby som bola šťastná. A ak budem šťastnejšia, keď budem chodiť von s kamarátmi-chalanmi, tak mi v tom nebude brániť. S tým ma úplne dostal. Srdce sa mi rozbúchalo, pretože to bola jedna zo situácií, keď som pochopila, že mi na ňom naozaj záleží a tie pocity čo mám pri chalanoch nie sú omylné. Vždy keď som s niekým iným, cítim, že mi K. chýba.

Skvelé je aj to, že M. po tom všetkom nezostal chladný a v traume(pretože tak dlho vyzeral, dlho sa odmlčal od báb), ale našiel si dievča, síce s ňou už nechodí. Ale na obzore je vraj nová a ja mu veľmi držím palce. Pretože viem, že pre svoje dievča by spravil čokoľvek(ako vtedy pre mňa). Aj keď stále nepochopil, kde je hranica medzi neverou, flirtom a priateľským pokecom. To ho musím ešte naučiť :).

Bodaj by sme boli všetci šťastní. Spolu. Navždy.

Lebo ako priateľ mi M. strašne chýbal. Možno sa mi znova trochu vyhýba, po stretávke s partiou som mu trochu viac volala akoby sa patrilo, značne s pivom v krvi(a to som ho vypila za ten deň skoro 3 litre- fuj, hanbím sa). Len dúfam, že ho neuvidím zas až po 3-5 rokoch, keď doštudujem na vysokej. To by ma mrzelo. Stále mu dlžím jedno pivo.

Konečne bude mojej duši ľahšie.

Konečne!

(Inak, keď sa znova otvorila táto kapitola, znamená to, že moja duša si tu ešte niečo nevyriešila. Ja viem čo. Stále ma to trápilo. Aj srdce. Lebo keď mám niekto chýba tak veľmi dlho, už vám z toho začne šibať. Nie som doňho zamilovaná, to viem na 100%, ale ako priateľ... to boli skrátka muky. Som šťastná, že sa mi to darí vyriešiť.)

__________________________